Poviedka !

Autor: Paula Chovancová | 8.4.2016 o 13:36 | Karma článku: 2,02 | Prečítané:  352x

 

    Malé mestečko. Nech sa rozhliadneme kamkoľvek ,všade vidieť rodinné domčeky, farebné paneláky, malé obchody miestnych ľudí, krčmy a na kopci kostol. Široká cesta vedúca na západ a sever, spájajúca mestečko s ďalšími mestami, ktoré sú od seba oddelené lúkami , poľami a lesom. Jednej z týchto lúk sa miestny až na pár odvážlivcov väčšinou vyhýbajú. Keď obídete les, hneď za veľkým dubom sa na tejto lúke rozprestiera biela chátrajúca budova, liečebňa. Veľká železná brána, lavičky, staré vŕzgajúce okná . Nebyť úzkeho chodníka a popri ňom vysadených tulipánov vyzeralo by to ako obrázok z hororu. Je to malé zariadenie, v ktorom sa neliečia vážne chorý pacienti ale ľudia, ku ktorým sa „život“ nezachoval šťastne. Väčšina z nich je len stratená na ceste životom. Nie sú zlí, ani nebezpeční no spoločnosť ich však aj napriek tomu považuje za odpadlíkov, za ľudí na konci potravinového reťazca , ktorých by väčšina vymazala so svojich životov.

     V jeden sychravý deň pribehla sestrička na miestu políciu. „Vyhláste poplach“ kričala zdesene.  Po jej vyložení situácie bolo každému jasné, že sa stratil jeden z pacientov a obyvateľov liečebne.  Musel sa stratiť počas návštevných hodín, poprípade mu niekto pomohol utiecť. Polícia ihneď spustila pátranie. Na druhom konci mestečka sa medzitým túlal muž. V malom meste každý každého pozná no on bol  tajomný neznámy aspoň pre obyvateľov. Vysoký muž s upravenou zarastenou bradou a zmätenými očami, ktoré sondovali každého navôkol. Bol to on. Útek plánoval dlho, pretože do liečebne ho umiestnila matka ,ktorú už ďalej nezaujímalo čo s ním bude. Otec ho bil, často a bez príčiny a práve preto sa z neho stal nevyrovnaný mladík s poruchou správania . Občas vybuchol a rozbíjal veci, raz sa dokonca pobil no nikdy nikomu neublížil. Potreboval len aspoň jedného človeka, ktorý by sa o neho zaujímal, dal mu lásku alebo priateľstvo, no nikoho takého nemal a tak skončil v liečebni v malom meste kde ho nikto nepozná, opustený a sám. Damián, tak sa volal, mal len jeden sen. Chcel sa okúpať v mori. Pre veľa z nás obyčajná a samozrejmá vec. No on nikdy more nevidel, nedotkol sa ho, nepočul šum vĺn, necítil piesok pod nohami.  Často keď sa jeho otec vrátil z práce a opäť si zlosť vybil na malom synovi, schovával sa na povalu ,kde ostali po predchádzajúcich majiteľoch staré obrazy . Jeden z nich si Damián obľúbil. Pozeral na neho celé dni a cítil sa bezpečne . Cítil všetky emócie maliara, všímal si každý ťah štetca a to ako sa prekrývali farby. Bol to obraz zálivu s čírim morom a a zlatistým pieskom. Odvtedy vedel, že aspoň raz chce more zažiť. Chcel sa presvedčiť či by v ňom aj skutočnosť vyvolala také pocity ako ten obraz. Práve preto ušiel. Kráčal stále ďalej až kým neprišiel na autobusovú zastávku, sadol si na jednu z lavičiek a čakal. Nebol to nepremyslený krok, pretože mal všetko dopredu naplánované . Vedel ,že o pol hodinu ide autobus do väčšieho mesta a odtiaľ chcel nasadnúť na vlak priamo na pobrežie. Peniaze ukradol jednému z pacientov. A tak sedel a premýšľal o tom, že sa mu konečne splní sen.

     Vtedy ju uvidel. Zrazu akoby vyšlo slnko. Vynorila sa odnikiaľ, bola ako taká šedá myška , zabalená do svojho huňatého šálu a ruky si zohrievala šúchaním. Stála tesne pri ceste keď sa jej vietor pohrával s hnedými vlnenými vlasmi vytŕčajúcimi spod čapice s obrovským brmbolcom. Bola miestna, pretože každého kto išiel okolo s veľkým úsmevom pozdravila. Kým na ňu zízal a naberal odvahu aby sa jej prihovoril, dievča sa otočilo a vydalo smerom ku lavičke. „Môžem si prisadnúť?“ Neveril vlastným očiam, no pohľad do tých jej zelených plných tepla ho upokojoval od prvej sekundy. “Samozrejme, je tu voľné?“ Presne takto to všetko začalo. Prvý, druhý, tretí  autobus odišiel a oni stále sedeli na tej lavičke a rozprávali sa. Rozprávali sa najprv o bežných veciach neskôr o osobných proste o všetkom. Počúval ju pozorne a hltal každé jej slovko. Bola o dva roky mladšia ,bývala neďaleko no študovala vo vedľajšom väčšom meste. Bola múdra, krásna, vtipná a snažila sa ho pochopiť. Vypočula si celý jeho príbeh, objala ho a s príchodom štvrtého autobusu zmizla presne tak rýchlo ako sa objavila. Ostal nechápavo sedieť. Nevedel čo to všetko znamenalo, nevedel čo má teraz urobiť, nebol si istý ničím. Vedel len, že chce všetko zmeniť.  Náhodné stretnutie mu zmenilo život. Zamiloval sa a ani nevedel čo to znamená. Jediné čo vedel je, že ju chcel, život s ňou, šťastie s ňou, chcel jej lásku. A tak vstal a vrátil sa naspäť do zariadenia ,kde strávil ešte rok a vyliečil sa . Zrazu nebolo prvoradé cítiť more a piesok no jeho snom bolo ju nájsť a povedať jej čo cíti, povedať jej ako mu zmenila život.

 Našiel si prácu, priateľov, zrazu už nebol úplne sám no stále mu niečo chýbalo. Vrátil sa teda do malého mestečka kde nebol problém ju nájsť. Stačilo mu meno a hneď ho všetci nasmerovali ku miestu kde bývala. Zrazu stál pred dverami veľkého domu, kolená sa mu roztriasli a opäť naberal odvahu zistiť, či po zazvonení nájde za dverami práve ju a ak áno čo urobí ďalej. Zazvonil. Bola tam. Stála úplne zmätená vo dverách, vyzerala presne ako si ju pamätal, stále s tým obrovským srdečným úsmevom a ligotavými očami. Okamžite ho spoznala. Od tejto chvíle išlo všetko ako „po masle“. Začali sa stretávať stále častejšie až sa presťahovala k nemu. Rozumeli si, boli najlepší kamaráti a on už zrazu nebol stratený vo svete sám, no mal človeka o ktorého sa vždy oprel, s ktorým chcel stráviť zvyšok života. Bol tak šťastný a tak moc ju miloval. Každý deň jej robil radosť, vážil si ju, počúval ju skrátka boli ako ten párik z romantických filmov. Bola ta preňho všetkým, bola jeho životom, preto ju v jeden večer požiadal o ruku. A to bol koniec. Zbalila si veci a opustila ho. Je jedno ako naliehal, ako prosil ako chcel vysvetlenie, odrazu stál v opustenom byte a opäť bol úplne sám .

     Stratil všetko, stratil chuť do života, nemal pre koho žiť bol úplne stratený a preto odišiel z bytu, nastúpil na prvý autobus idúci na pobrežie. Konečne sa jeho nohy dotkli piesku , konečne ucítil morský vánok, no nechcel len zmyť slzy zo svojho tela a tak kráčal stále ďalej a ďalej od brehu. Nevedel plávať, no na tom mu nezáležalo. Nemyslel na nič len na to, že všetko stratil, že je zase sám, že nemá prečo žiť. Potopil sa. Bol odhodlaný odísť na lepšie miesto, niekam kde nebude cítiť tú bolesť čo mu spôsobila. Otvoril oči a videl len modrý oceán a práve vtedy si spomenul na farby starého obrazu z podkrovia, na štýl používania štetca. Z posledných síl zabojoval vyšiel na breh a dnes sú jeho obrazy známe po celom svete, vystavené v galériách a dražené za obrovské ceny. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?